Home / čítania / Hladaj pokoj a zotrvaj v nom – J.Phillipe. časť

Hladaj pokoj a zotrvaj v nom – J.Phillipe. časť

A vo vašich srdciach nech vládne Kristov pokoj (Kol 3,15)

Skúsenosť vám ukáže, že pokoj, ktorý rozmnoží vo vašej duši milosrdenstvo, lásku k Bohu a blížnemu, ja najpriamejšia cesta k večnému životu. Juan de Bonilla, XVI. st.

            Naša doba je dobou zmätku a nepokoja. Táto tendencia, taká zjavná v každodennom živote súčasného človeka, sa veľmi často prejavuje aj v kresťanskom a duchovnom živote. Naše hľadanie Boha, svätosti, služby blížnemu je tiež často plné nepokoja a úzkosti miesto dôvery a pokoja, ktoré by nás napĺňali, keby sme zotrvávali v postoji malého dieťaťa, ako žiada evanjelium.

            Preto je pre nás podstatné, aby sme jedného dňa pochopili, že cesta k Bohu a k požadovanej dokonalosti je oveľa účinnejšia, kratšia a pohodlnejšia, ak sa postupne naučíme zachovávať v každej situácii hlboký pokoj v srdci. Vtedy sa totiž otvára srdce Duchu Svätému a Pán svojou milosťou vykoná v nám oveľa viac, ako by sme mohli urobiť vlastným úsilím.

            Toto sa vám pokúsime sprostredkovať v prvej časti. Potom si jednu po druhej prejdeme situácie, v akých sa často ocitáme. Pokúsime sa objasniť, ako im možno čeliť vo svetle evanjelia, a pritom si zachovať vnútorný pokoj.

            V tradícii Cirkvi sa touto témou často zaoberajú duchovní učitelia – tretiu časť tvoria vybrané texty autorov z rozličných období, ktorí sa danou témou zaoberali.

 

Vnútorný pokoj – cesta k svätosti

 

  1. Bezo mňa nemôžete nič urobiť

 

Aby sme pochopili, aké je pre rozvoj kresťanského života dôležité získať a zachovať si v čo najväčšej miere pokoj srdca, musíme byť predovšetkým pevne presvedčení o tom, že všetko dobro, ktoré môžeme urobiť pochádza od Boha, a jedine od neho. „Lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť,“ povedal Ježiš (Jn 15,5). Nepovedal „nemôžete toho urobiť veľa“, ale „nemôžete nič urobiť“. Je pre nás dôležité, aby sme boli pevne presvedčení o tejto pravde. Boh často bude musieť na nás dopustiť veľa neúspechov, skúšok a ponížení, aby táto pravda prenikla do nás nielen úrovni rozumu, ale ako skúsenosť celej bytosti. Keby Boh mohol, ušetril by nám všetky tieto skúšky. Sú však nevyhnutné, aby sme sa presvedčili, že sme úplne neschopní konať dobro sami od seba. Svedectvá všetkých svätých potvrdzujú, aké je pre nás nevyhnutné získať toto poznanie. Ono je skutočne prepotrebnou predohrou ku všetkým veľkým veciam, ktoré Pán mocou svojej milosti v nás vykoná. Práve preto sv. Terezka Ježiškova hovorievala, že najväčšou vecou, ktorú Pán urobil v jej duši, bolo to, že „jej dal spoznať jej malosť, jej bezmocnosť“.

Ak sa vážne zamyslíme nad slovom Jánovho evanjelia, ktoré sme citovali vyššie, pochopíme, že základným problémom nášho duchovného života je: ako nechať Ježiša konať vo mne? Ako umožniť Božej milosti, aby nerušene účinkovala v mojom živote?

Zásadne by sme sa nemali nútiť do množstva vecí iba na základe vlastných rozumových úvah, plánov, skúseností atď., nech by išlo o čokoľvek, na prvý pohľad akokoľvek dobré. Skôr sa máme pokúsiť zistiť, aký je stav našej duše, aké sú postoje nášho srdca, duchovné podmienky, ktoré umožnia Bohu pôsobiť v nás. Jedine takto prinesieme ovocie, ktoré zostane (Jn 15,16).

 

Na otázku, „čo robiť, aby sme umožnili Božej milosti nerušene pôsobiť v našom živote“, niet jednoznačnej odpovede, niet všeobecného receptu. Na vyčerpávajúcu odpoveď by sme potrebovali celú úvahu o kresťanskom živote, kde by sa hovorilo o modlitbe (najmä o modlitbe srdcom, nevyhnutnej z nášho hľadiska), o sviatostiach, o očisťovaní nášho srdca, o poslušnosti voči Duchu Svätému atď. a o všetkých prostriedkoch, skrze ktoré môže Božia milosť preniknúť do nás hlbšie.

V tomto dielku nemienime obsiahnuť všetky tieto témy. Zameriame sa iba ne jeden prvok z odpovede na vyššie položenú otázku. Vyberáme ho preto, lebo je najdôležitejší. Navyše je veľmi málo známy a v konkrétnom živote ho väčšina kresťanov zanedbáva, a to i tí najúprimnejší veriaci.

Základná pravda, ktorú by sme chceli predložiť a rozvinúť, znie: Aby sme Božej milosti umožnili v nás pôsobiť a vykonať v nás (samozrejme v spolupráci s našou vôľou, rozumom, schopnosťami) všetky dobré skutky, ktoré pripravil Boh, aby sme ich konali (Ef 2,10), najdôležitejšie je nadobudnúť a zachovať si vnútorný pokoj, pokoj srdca.

Pre lepšie pochopenia nám môže poslúžiť nasledujúci obraz (pravda, každé prirovnanie trochu pokrivkáva). Predstavme si hladinu jazera, nad ktorou svieti slnko. Ak bude hladine tichá a pokojná, slnko sa na nej bude odrážať takmer dokonale. A čím bude jazero pokojnejšie, tým bude obraz dokonalejší. Naopak, ak bude hladina nepokojná, sčerená, slnko sa nebude dokonale odrážať.

Podobne je to aj s našou dušou vo vzťahu k Bohu: čím je tichšia, pokojnejšia, tým viac sa v nej odráža Boh, tým viac sa jeho obraz vtláča do nás, tým väčšmi jeho milosť preniká skrz-naskrz. Naopak, ak našou dušou zmieta nepokoj, Božia milosť v nej môže pôsobiť oveľa ťažšie. Všetko dobro, čo môžeme urobiť, je len odrazom tohto základného Dobra, ktorým je Boh. Čím je naša duša pokojnejšia, vyrovnanejšia, odovzdanejšia, tým väčšmi sa toto Dobro prenáša na nás a skrze nás aj na ostatných. Pán dá silu svojmu ľudu, Pán požehná svoj ľud pokojom, hovorí Písmo (Ž 29,11).

Boh je Bohom pokoja. Hovorí a koná v pokoji, nie v nepokoji a rozorvanosti. Spomeňme si na skúsenosť proroka Eliáša na Horebe: Boh nebol ani vo víchrici, ani v zemetrasení, ani v ohni, ale v šepote tichého vánku (1 Kr 19)!

 

Často sa zmietame v nepokojoch a robíme so starosti, pretože chceme všetko riešiť sami. A zatiaľ by bolo oveľa účinnejšie, zotrvať v pokoji pod pohľadom Boha a nechať ho, aby on pôsobil a konal v nás svojou múdrosťou a mocou, nekonečne prevyšujúcimi našu múdrosť a moc.

Pretože takto hovorí Pán svätý Izraela: v obrátení a pokoji bola vaša spása, v jasnosti a dôvere bola vaša sila, ale vy ste nechceli! (Iz 30,15).

Naše úvahy nie sú, prirodzene, výzvou k lenivosti a nečinnosti, ale k činnosti, niekedy až priveľkej. Táto činnosť sa však má uskutočňovať vnuknutím Ducha Svätého, ktorý je duchom lahodným a pokojným, a nie duchu nepokoja, rozorvanosti, prílišného náhlenia, ktorý je pričasto práve našim duchom. Naša horlivosť, dokonca aj horlivosť pre Boha, je často zle chápaná. Sv. Vincent de Paul, človek, ktorého by sme najmenej mohli upodozrievať z lenivosti, hovorieval: „Dobro, ktoré koná Boh, sa deje skrze neho takmer bez toho, aby si to človek uvedomil. Mali by sme sa skôr nechať pretvárať, ako sami tvoriť.“

 

  1. Vnútorný pokoj a plodnosť apoštolátu

 

Hľadanie vnútorného pokoja by sa niekomu mohlo zdať veľmi sebecké: ako možno čosi také navrhnúť ako jeden zo základných cieľov nášho úsilia, kým je vo svete toľko utrpenia a biedy?

Na to musíme najprv povedať, že pokoj, o ktorom hovoríme, je evanjeliový pokoj a nemá nič spoločné s istým druhom bezcitnosti, s poklesom citlivosti, s chladnou do seba zahľadenou ľahostajnosťou, akú poznáme z Budhových sôch ale jogínskych pozícií. Naopak, ako ďalej uvidíme, tento pokoj je logickým a nevyhnutným dôsledkom lásky, citlivosti voči bolesti blížneho a ozajstného súcitu. Jedine tento pokoj srdca nás oslobodzuje od nás samých, zväčšuje našu citlivosť voči druhému a umožňuje nám dávať sa do služieb blížnym.

Musíme dodať, že jedine človek, ktorý vlastní tento vnútorný pokoj, môže účinne pomáhať svojmu bratovi. Ako môžem prinášam pokoj ostatným, ak ho sám nemám? Ako môže byť pokoj v rodinách, v spoločnosti a vôbec medzi ľuďmi, ak chýba v našich srdciach?

„Nadobudni vnútorný pokoj, a mnohí ľudia nájdu pri teba spásu,“ povedal svätý Serafim zo Sarova. On, aby získal tento vnútorný pokoj, mnoho rokov sa usiloval obrátiť svoje srdce a žiť v neprestajnej modlitbe.

Šestnásť rokov bol mníchom, šestnásť rokov pustovníkom a ďalších šestnásť rokov pobudol v kláštornej cele. Až o štyridsaťosem rokov po tom, čo sa zasvätil Pánovi, začal svojim životom ovplyvňovať okolie. A aké ovocie priniesol? Prichádzali za ním tisícky pútnikov, a odchádzali posilnení, oslobodení od pochybností a nepokojov, s vyjasnenou otázkou povolanie, uzdravení na tele alebo na duši.

Táto veta svätého Serafima svedčí o jeho osobnej skúsenosti, totožnej so skúsenosťou mnohých iných svätých. Získanie a zachovávanie vnútorného pokoja nie je možné bez modlitby, a malo by teda byť prvoradé pre každého človeka, najmä pre toho, kto chce konať dobro. Inak budeme šíriť zväčša len svoj vlastný nepokoj a rozorvanosť.

 

  1. Pokoj a duchovný boj

 

Musíme sa zmieniť aj o ďalšej skutočnosti, ktorá je aspoň taká dôležitá ako predchádzajúca: život kresťana je boj, je nemilosrdný zápas. Svätý Pavol v liste Efezanom nás vyzýva obliecť si Božiu výzbroj, lebo „nás nečaká zápas s krvou a telom, ale s kniežatstvami a mocnosťami, s vládcami tohot temného sveta, so zloduchmi v nebeských sférach“ (Ef 6,10-17). Pritom podrobne opisuje všetky časti tejto výzbroje, ktoré si musíme obliecť.

Každý kresťan musí byť pevne presvedčený, že jeho duchovný život nemôže v žiadnom prípade plynúť pokojne, nerušene, ale že sa musí stať miestom ustavičného a niekedy bolestného boja, ktorý sa skončí iba vo chvíli našej smrti. Boja proti zlu, proti pokušeniu, proti hriechu, ktorý nosíme v sebe. Tento zápas je nevyhnutný, ale treba ho chápať ako mimoriadne kladnú skutočnosť. Pretože „bez boja niet pokoja“ (svätá Katarína Sienská); bez boja niet víťazstva. A tento boj je vlastne časom nášho očisťovania, nášho duchovného rastu, v ktorom sa učíme poznávať seba samých vo vlastnej slabosti a Boha v jeho nekonečnom milosrdenstve. V konečnom dôsledku je tento boj časom nášho premenenia a oslávenia.

Avšak hoci je duchovný boj kresťana niekedy neľútostný, predsa nikdy nie je beznádejným zápasom človeka, ktorý bojuje osamelo a poslepiačky, bez akejkoľvek istoty, ako to dopadne. Je zápasom človeka, ktorý bojuje s absolútnou istotou, že víťazstvo sa už dosiahlo, lebo Pán vstal z mŕtvych: „Neplač, lebo zvíťazil lev z Júdovho kmeňa“ (Zjv 5,5). Nebojuje vlastnou silou, ale silou Pána, ktorý mu hovorí: „Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti“ (2 Kor 12,9). Jeho hlavnou zbraňou nie je prirodzená pevnosť povahy alebo ľudská šikovnosť, ale viera, úplné priľnutie ku Kristovi, ktoré mu aj v tých najhorších chvíľach umožní odovzdať sa so slepou dôverou tomu, ktorý nemôže opustiť. „Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje“ (Fil 4,13) „Pán je moje svetlo a moja spása, koho sa mám báť?“ (Ž 27).

Kresťan teda niekedy bojuje s prudkosťou, lebo je volaný „v boji proti hriechu odporovať až do krvi“ (Hebr 12,4), ale zároveň bojuje so srdcom plným pokoja. A jeho boj je tým účinnejší, čím je jeho srdce pokojnejšie. Pretože, ako sme povedali, práve tento vnútorný pokoj mu umožňuje zápasiť Božími, a nie vlastnými silami, ktoré by sa rýchlo vyčerpali.

 

  1. Pokoj, častý predmet boja

 

Ešte jednu vec si musíme spresniť. V každom boji, nech by bol akýkoľvek neľútostný, sa má veriaci usilovať zachovať si pokoj v srdci, čím umožní Bohu nebeských vojsk, aby za neho bojoval.

Musí tiež vedieť, že vnútorný pokoj je nielen podmienkou duchovného boja, ale veľmi často je dokonca tým, o čo v boji ide, čo je v hre. Duchovný boj spočíva veľmi často práve v ochrane vnútorného pokoja proti nepriateľovi, ktorý sa nám ho usiluje vyrvať.

Skutočne, jednou z najčastejších stratégií zlého ducha, pomocou ktorej chce vzdialiť dušu od Boha, spomaliť jej duchovný vzrast, je pokúsiť sa zbaviť ju vnútorného pokoja. Hľa, čo hovorí Lorenzo Scupoli, jeden z veľkých duchovných učiteľov 16. storočia, ktorého si veľmi vážil svätý František Saleský: „Diabol robí všetko možné, aby vyhnal pokoj z nášho srdca. Lebo vie, že Boh prebýva v pokoji a práve tam, kde je pokoj, koná veľké veci.“

Je veľmi užitočné pamätať na to, pretože v každodennom kolotoči nášho kresťanského života sa stáva, že robíme v boji chyby (ak sa to tak dá povedať), že svoje úsilie zameriavame nesprávnym smerom. Bojujeme na pôde, ne ktorú nás diabol rafinovane zvábil a na ktorej nás môže premôcť, miesto aby sme zápasili na skutočnom bojisku, kde si môžeme byť vždy istí, že s pomocou Božej milosti zvíťazíme. A toto je jedno z veľkých „tajomstiev“ duchovného boja: nezmýliť sa; vedieť napriek úskokom protivníka rozlíšiť, čo je skutočným bojiskom, proti čomu máme vlastne bojovať, kam nasmerovať svoje úsilie.

Myslíme si napríklad, že zvíťaziť v duchovnom boji znamená zdolať všetky svoje chyby, nikdy nepodľahnúť pokušeniu, zbaviť sa slabostí a pokleskov. Ale na tejto pôde sme nepochybne vždy porazení! Veď kto z nás sa môže zaručiť, že nikdy nepadne? A Boh určite nevyžaduje od nás toto, pretože dobre vie, z čoho sme stvorení: pamätá, že sme iba prach (Ž 103).

Naproti tomu skutočný duchovný boj nespočíva v úsilí dosiahnuť nepremožiteľnosť alebo neomylnosť, ktoré sú absolútne mimo nášho dosahu, ale hlavne v tom, že sa naučíme prijímať skutočnosť, že občas padneme, pričom nestratíme odvahu kráčať ďalej, že sa naučíme nestrácať pokoj srdca, keď sa nám prihodí, že utrpíme žalostný pád; že sa naučíme neupadať do priveľkého smútku z porážok; že sa naučíme využívať svoje pády, aby sme sa odrazili ešte vyššie … A to je možné stále, ak nestratíme hlavu a zotrváme v pokoji.

Mohli by sme teda oprávnene vysloviť túto zásadu: prvý cieľ nášho duchovného boja, to, k čomu má naše úsilie smerovať ako k prvoradému, nie je vždy víťazstvo (nad pokušeniami, slabosťami), ale skôr schopnosť zachovať si srdce v pokoji za každých okolností, dokonca aj v prípade porážky. Jedine takto budeme môcť dosiahnuť ďalší cieľ, ktorým je oslobodenie od pádov, chýb, nedokonalostí, hriešnych skutkov. Takéto víťazstvo si máme želať a po ňom túžiť. Pritom nesmieme zabúdať, že ho nedosiahneme vlastnými silami, a teda si ho nemôžeme nárokovať okamžite. Jedine Božia milosť nám dá zvíťaziť, milosť, ktorej účinok bude tým mocnejší a rýchlejší, čím väčšmi si udržíme vnútro v pokoji a v bezvýhradnej odovzdanosti do rúk nášho nebeského Otca.

 

  1. Dôvody, pre ktoré strácame pokoj, sú vždy neopodstatnené

 

Jedna z hlavných stránok duchovného zápasu je boj v myšlienkovej rovine. Bojovať často znamená, že proti myšlienkam pochádzajúcim z nášho vnútra, z vplyvu prostredia alebo občas od zlého ducha (na pôvode nezáleží), ktoré nás uvádzajú do zmätku, strachu či malomyseľnosti, musíme postaviť myšlienky, ktoré nás posilnia a znovu v nás nastolia pokoj. Vo svetle tohto zápasu blažený muž, ktorý si naplnil tulec (Ž 127) takými šípmi, ako správne myšlienky čiže pevné presvedčenie založené na viere, ktoré živí rozum a posilňuje srdce vo chvíľach skúšky.

Medzi týmito šípmi v ruke hrdinu je jedno z presvedčení, ktoré v nás musí väziť natrvalo, a to, že všetky dôvody, pre ktoré strácame pokoj, sú falošné.

Toto presvedčenie sa, isteže, nemôže zakladať na ľudských úvahách. Môže rpameniť len v istote viery založenej na Božom slove. Ježiš jasne povedal, že pokoj nezávisí od svetských pohnútok: „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam; ale ja vám nedávam, ako svet dáva. Nech sa vám srdce nevzrušuje a nestrachuje“ (Jn 14,27)

Ak hľadáme pokoj, „ako svet dáva“, ak očakávame pokoj od sveta z dôvodov, ktoré nás podľa mienky nášho okolia naň oprávňujú (veď všetko je v poriadku, nemáme problémy, neše túžby sú naplno uspokojené atď. …), je isté, že pokoj nikdy nezískame, alebo že bude mimoriadne krehký a krátkodobý.

Pre nás veriacich základný dôvod, pre ktorý môžeme vždy byť v pokoji, nepochádza zo sveta. „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta“ (Jn 18,36). Pochádza z dôvery v Ježišovo slovo.

Keď Pán tvrdí, že nám zanecháva pokoj, že nám dáva svoj pokoj, je to Božie slovo, ktoré má rovnakú stvoriteľskú silu ako to, na ktoré sa z ničoty vytvorilo nebo a zem, rovnakú váhu ako slovo, ktoré utíšilo búrku, uzdravilo chorých a vzkriesilo mŕtvych. Pretože Ježoš vyhlasuje, a to dva razy, že nám dáva svoj pokoj, veríme, že tento pokoj nám nikdy nebude odňatý. „Božie dary sú neodvolateľné“ (Rim 11,29), len my ich nevieme vždy prijať alebo si ich zachovať. Pretože nám veľmi často chýba viera…

 

„Toto som vám povedal, aby ste vo mne mali pokoj. Vo svete máte súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet“ (Jn 16,33).V Ježišovi môžeme stále zotrvávať v pokoji, pretože on premohol svet, pretože vstal z mŕtvych. Svojou smrťou premohol smrť, zrušil rozsudok zatratenia, ktorý nás ťažil. Prejavil láskavosť Boha voči nám. A „ak Boh je za nás, kto je proti nám?… Nijaké stvorenie nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky“ (Rim 8, 31, 39).

Vychádzajúc z tohto neotrasiteľného základu viery, teraz si pozorne prejdeme isté situácie, v ktorých sa nám často stáva, že viac-menej strácame pokoj srdca. Budeme sa snažiť ukázať vo svetle viery, aké zbytočné je takto sa znepokojovať.

Najskôr však bude užitočné urobiť niekoľko poznámok, aby sme spresnili, komu sú určené úvahy na túto tému.

 

  1. Dobrá vôľa – nevyhnutná podmienka pokoja

 

Vnútorný pokoj o ktorom je reč, samozrejme nemôžu prežívať všetci ľudia nezávisle od ich postoja voči Bohu.

Človek, ktorý odporuje Bohu, ktorý sa mu viac-menej vedome vyhýba či uniká pred jeho volaním a požiadavkami, nemôže mať v sebe pokoj. Ak sa človek nachádza v Božej blízkosti, miluje Pána a túži mu slúžiť, diabol sa ho zvyčajne pokúša zbaviť pokoja, kým Boh, naopak, prichádza, aby mu ho vrátil. Táto zákonitosť však platí opačne, ak má človek srdce vzdialené od Boha, ak žije v ľahostajnosti a v hriechu. Zlý duch sa ho usiluje upokojiť, udržať vo falošnom duševnom pokoji, zatiaľ čo Pán, ktorý si želá jeho obrátenie a spásu, trápi a znepokojuje jeho svedomie, aby ho priviedol k pokániu.

Človek nemôže byť v hlbokom a trvalom pokoji, ak sa vzdialil od Boha, ak jeho najvnútornejšia vôľa nesmeruje bezvýhradne k Bohu: „Stvoril si nás pre seba samého, Pane, a naše srdce je nespokojné, kým nespočinie v tebe“ (svätý Augustín).

Nevyhnutnou podmienkou vnútorného pokoja je teda to, čo by sme mohli nazvať dobrou vôľou, alebo aj čistotou srdca. Je to pevný a trvalý postoj človeka, ktorý sa rozhodol milovať Boha nadovšetko, ktorý si úprimne želá za každej okolnosti uprednostniť Božiu vôľu pred svoju, ktorý nič nechce vedome odmietnuť Bohu. Možno (ba dokonca určite…) jeho správanie nebude  v každodennom živote vždy v dokonalom súlade s týmto úmyslom, s týmto želaním. V plnení tohto predsavzatia mnohokrát zlyhá. Avšak bude pre to trpieť, žiadať Pána o odpustenie, bude sa chcieť napraviť. Po prípadných pokĺznutiach sa bude usilovať vzchopiť, aby mohol znovu povedať Bohu áno vo všetkom a za každých okolností.

Toto je dobrá vôľa. Nie je to dokonalosť, či dosiahnutá svätosť – môže totiž veľmi dobre existovať zároveň s pochybnosťami, nedokonalosťami, dokonca aj s chybami. Avšak je to cesta k nim, pretože práve takýto postoj srdca (ktorý pramení v čnostiach viery, nádeje a lásky) umožňuje v Božej milosti viesť nás k dokonalosti.

Dobrá vôľa – nadobudnuté rozhodnutie povedať vždy Bohu áno vo veľkých ako aj v malých veciach – je podmienkou sine qua non vnútorného pokoja. Pokiaľ sa nerozhodneme pre tento súhlas, bude v nás prebývať určitý nepokoj a smútok: nepokoj, že nemilujeme Boha tak, ako nás vyzýva, aby sme ho milovali. Smútok, že sme ešte všetko neodovzdali Bohu. Pretože človek, ktorý odovzdal svoju vôľu Bohu, istým spôsobom mu dal všetko. Nemôžeme byť skutočne v pokoji, pokiaľ naše srdce nenašlo svoju celistvosť. A srdce je nerozdelené len vtedy, keď sa všetky naše želania podriaďujú túžbe milovať Boha, páčiť sa mu a konať jeho vôľu. Z toho vyplýva, samozrejme, aj rozhodnutie oslobodiť sa od všetkého, čo by odporovalo Bohu. V tomto teda spočíva dobrá vôľa, nevyhnutná podmienka pre pokoj duše.

 

  1. Dobrá vôľa – dostatočná podmienka pokoja

 

Platí však aj obrátene, že dobrá vôľa stačí, aby sme mali práve mať v srdci pokoj. Dokonca aj vtedy, keď napriek všetkému máme ešte veľa nedostatkov a pokleskov. „Na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle,“ hovorí latinský text Vulgáty.

A skutočne, čo Boh od nás žiada, ak nie túto dobrú vôľu? Čo viac by mohol od nás vyžadovať on, dobrý a láskavý Otec, než vidieť svoje dieťa, ako túži nadovšetko milovať svojho Boha, ako trpí, že ho nemiluje dostatočne, ako sa chce (aj keď sa cíti neschopné) oslobodiť od všetkého, čo by odporovalo Bohu? Neprináleží Bohu zasiahnuť a naplniť túžby, ktoré človek vlastnými silami nedokáže dokonale realizovať?

Na potvrdenie toho, čo sme práve povedali (totiž, že dobrá vôľa stačí, aby sme sa stali milými Bohu, a teda aby sme boli v pokoji), dovoľte spomenúť príhodu zo života svätej Terezky Ježiškovej, ktorú uvádza jej sestra Céline:

„Keď mi raz sestra Terézia ukázala všetky moje chyby, bola som smutná a trochu bezradná. Pomyslela som si: pozrime sa, ja, čo tak veľmi túžim po čnosti, ako som od nej ďaleko! A tak rada by som bola tichá, trpezlivá, ponížená, plná lásky k blížnemu. Ó! Nikdy sa mi to nepodarí… Avšak večer pri vnútornej modlitbe som čítala, že svätej Gertrúde, ktorá pociťovala rovnakú túžbu, náš Pán odpovedal: ´Nadovšetko a v každej veci maj dobrú vôľu, samotná dodá tvojej duši lesk a osobitnú hodnotu všetkých čností. Kto má dobrú vôľu, úprimnú túžbu osláviť ma, vzdávať mi vďaky, súcitiť s mojím utrpením, milovať ma a slúžiť mi tak ako všetky stvorenia dohromady, ten nepochybne získa odmeny hodné mojej štedrosti a jeho túžba mu bude niekedy viac na osoh ako iným ich dobré skutky.´

Veľmi som bola spokojná s týmto slovom,“ pokračuje Céline, „celé bolo v môj prospech. Zverila som sa s tým našej malej Učiteľke (Terezke), ktorá znežnela a dodala: ´Čítali ste, čo sa uvádza v životopise otca Surina? Vykonával raz exorcizmus a zlí duchovia mu hovorili: Všetko zvládneme, len tejto mizernej dobrej vôli nedokážeme nikdy vzdorovať! Nuž teda, ak aj nemáte čnosti, máte “mizernú dobrú vôľu“, ktorá vás vyslobodí zo všetkých nebezpečenstiev. Uspokojte sa, ona vás vovedie do raja!´ – Ach, ktorá duša by netúžila po čnosti? Je to naša spoločná cesta! No ako málo je tých, ktorí sa zmieria s tým, že padnú, že sú slabí, ktorým nevadí, že sa ocitli na zemi a že ich tam objavia ostatní!“ (Rady a spomienky sestry Geneviévy).

Ako vidíme, predstava, ktorú Terezka (podľa svedectva pápeža Pia XI. najväčšia svätica moderných čias) mala o dokonalosti, nie je vôbec totožná s našou prirodzenou predstavou. No k tomuto bodu sa ešte vrátime. Nateraz sa uspokojme s tým, že si zapamätáme, čo sme hovorili o dobrej vôli, a prejdime k tomu, čo sme už prv spomenuli: k rozboru dôvodov, pre ktoré často strácame pokoj srdca.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *